Anna Purná

Celý život skúmam kto vlastne som.

Od malička ma zaujímalo, čo je To v mojom vnútri, čo cítim prítomné akokeby navyše okrem môjho ľudského tela. 
Keď som mala asi 8 rokov stála som pri odchýlenom okne a pozerala som sa v mrazivom večere na spln mesiaca, a opäť sa ozvala otázka: aká stará je Tá moja neoddeliteľná súčasť? Cítila som neurčitý vek Toho a preto som sa rozhodla, že vek Toho zistím, tak, že si pošlem správu tak do veku 30 rokov (vtedy som bola presvedčená, že to už budem starena nad hrobom!). Snažila som si zapamätať každý detail toho okamihu vôňu ostrého mrazu, čo vnikal do miestnosti, veľkosť a svit mesiaca, pocity ktoré ma premkli...jednoducho najviac detailov tej chvíle a predstavila som si, že si posielam do staršieho veku otázku. Potom som na to spokojne zabudla.
Pokým som nemala asi 23 a nastala identická situácia...pohľad von z okna, vôňa mrazu...sprievodné pocity a To bolo stále vo mne. A malo rovnaký akokeby večný vek. Vôbec som si neuvedomila, že som prestala To vnímať. Ďakujem sama sebe ako malému dievčatku, že som si pripomenula, že mám dušu a večnú!

Skúmanie nabralo obrátky až potom, čo som väčšiu časť svojej životnej energie mohla presunúť z výchovy detí na seba, čo je posledných 5 rokov. Dovtedy to boli knihy, sem tam víkendový seminár, alebo najviac 15 dňový masérsky kurz v Piešťanoch (pred 11 rokmi).